Laco Novomeský: Porovnání verzí
Smazaný obsah Přidaný obsah
Řádek 16:
* Nemyslím na slovo každé a na akékoľvek slovo, ale na slovo prebolené a vybolené mnohými trýzňami, mnohými rozpakmi a veľkými zápasmi o pravdu a jej vlastne dieťa: krásu; myslím na slovo, z ktorým stojí život; na slovo takých Baudelairov, Apollinariov, Verlainov, Rilkov, Lermontovov až Jeseninov a Majakovských, Jankov Kráľov atď. atď. aby som spomenul nosné stĺpy tejto budovy, ktorá zo slov zložená, je najskvelejším a najbezpečnejším činom vekov. Je pravda, že slovo samo nelieči, a že na bolesti, na ktorú som myslel a na ktorú ste, dúfam, mysleli i vy pri pohľade na obrazy tej stovky básní, ktoré som napísal, je slovo liekom príliš slabým. Ale myslite na nosnosť slova, ktoré sa môže strať grandióznym činom s liečivom - a ešte viac - uzdravujúcou silou, ako sa idea stáva mocou, keď si osvojí húfy.<ref>L. Novomeský, publicistika zv. IV. s. 231</ref>
= Publicistika =
* Už jen název (DAV) byl protestem. Protestem proti omezující povýšenosti inteligence vůbec a slovenské zvlášť proti pohrdavostí, a jakou přistupoval poválečný inteligent k davu, zástupu, kolektivu, lidu; proti postoji, kterým se inteligent vyvyšoval nad lidovou a dělnickou masu. DAV už svým názvem manifestoval svou příslušnost k ní. Všechny ostatní výklady byly jen náhodné. (O [[Davisté|DAVu]]) <ref>NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992. ISBN 80-85557-06-3, s.308</ref> <br />{{Cizojazyčně|sk|''Už len názov (DAV) bol protestom. Protestom proti obmedzujúcej povýšenosti inteligencie vôbec a slovenskej osobitne, proti pohŕdavému zaznávaniu, a akým pristupoval povojnový inteligent k davu, zástupu, kolektívu, ľudu; proti postoju, ktorým sa inteligent vyvyšoval nad ľudovú a robotnícku masu. DAV už svojím názvom manifestoval svoju príslušnosť k nej. Všetky ostatné výklady boli len náhodné.}}▼
* Lid, který se naučil vládnout, nelze ovládat. <br />''{{Cizojazyčně|sk|Ľud, ktorý sa naučil vládnuť, nemožno ovládať.}}▼
* Neporozumenie, chladná zdržanlivosť, ba až nepriateľský vzťah slovenskej inteligencie k domácemu poprevratovému revolučnému hnutiu sme si zvykli vysvetľovať jej nacionálnou obmedzenosťou. Bola a určite tu aj je vo vyššej miere, než v českom prostredí. ... Komunisti zapaľovali myšlienku svetovej proletárskej revolúcie a stará inteligencia sa pýtala, či v nej nezhorí sotva zrodená, ešte neduživá myšlienka slovenskej národnej slobody. Komunisti hovorili o internacionálnom bratstve národov, ale starej inteligencii znelo ešte v užších tvrdeniach, že Slováci národ nie sú.<ref>NOVOMESKÝ, L. Slovensko – DAV – komunizmus. In. ŠULC, D. 1965. Zborník DAV. Spomienky a štúdie. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied: Bratislava, 1965. s. 265</ref>▼
* Vlastní matkou evropské tragédie v letech 1933 až 1945 bylo důsledné liberalistického chápání demokracie, které ovládlo západní Evropu. Banskobystrický príhovor, 1945 <ref>PERNÝ, Lukáš: Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Bratislava : Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|Vlastnou matkou európskej tragédie v rokoch 1933 až 1945 bolo dôsledné liberalistické chápanie demokracie, ktoré ovládlo západnú Európu.}}▼
▲* Už jen název (DAV) byl protestem. Protestem proti omezující povýšenosti inteligence vůbec a slovenské zvlášť proti pohrdavostí, a jakou přistupoval poválečný inteligent k davu, zástupu, kolektivu, lidu; proti postoji, kterým se inteligent vyvyšoval nad lidovou a dělnickou masu. DAV už svým názvem manifestoval svou příslušnost k ní. Všechny ostatní výklady byly jen náhodné. <ref>NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992. ISBN 80-85557-06-3, s.308</ref> <br />{{Cizojazyčně|sk|''Už len názov (DAV) bol protestom. Protestom proti obmedzujúcej povýšenosti inteligencie vôbec a slovenskej osobitne, proti pohŕdavému zaznávaniu, a akým pristupoval povojnový inteligent k davu, zástupu, kolektívu, ľudu; proti postoju, ktorým sa inteligent vyvyšoval nad ľudovú a robotnícku masu. DAV už svojím názvom manifestoval svoju príslušnosť k nej. Všetky ostatné výklady boli len náhodné.}}
* Nerozuměli jste snad doslovně stoleté češtině Štúrovej? Tato nejjasnější hlava, říká v podstatě toto: Nejlépe se zdierajú a vykořisťuje lid nevědomý a zaostalý. <br />{{Cizojazyčně|sk|''Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine [[Ľudovít Štúr|Štúrovej]]? Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý.}}. ▼
* [[Kultura|Kulturní]] stavba je velmi jemný organismus. A chtěli bychom poprosit ty, kteří ji chtějí odlevicovat a popravicovat nebo internacionalizovat a odnacionalizovat, aby se jednou pokusili odmyslet si politické sympatie autorů a svůj osobní vztah k nim od hodnotného díla. Objevily by něco úžasného: že totiž neexistuje v celistvém obraze literatury pravice a levice, které se chtějí vzájemně pohltit, ale jen díla (levičáků, pravičáků, internacionalistů a nacionalistů), vzájemně splétající se pevně svou rozmanitostí, doplňující se odlišným smyslem, a tím tvořící súzvučný obraz národní [[Literatura|literatury]]. Tak jako stavba nestojí na pouze na nosných sloupech, ale i na silách vzájemně se opírajících, i kulturní budova [[Národ|národů]] se drží silami vzájemně se na sebe založenými a podepírajícími. <ref>NOVOMESKÝ, L. Triedenie duchov v Čechách. In Slávnosť istoty. Bratislava: Nakladateľstvo Epocha. 1970. s.113 (cit. podľa PERNÝ, L. Kultúrna revolúcia Laca Novomeské. Bratislava: Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017)</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|Kultúrna stavba je veľmi jemný organizmus. A chceli by sme poprosiť tých, ktorí ju chcú odľavičiariť a popravičiariť alebo internacionalizovať a odnacionalizovať, aby sa raz pokúsili odmyslieť si politické sympatie autorov a svoj osobný vzťah k nim od hodnotného diela. Objavili by niečo úžasného: že totiž nejestvuje v celistvom obraze literatúry pravica a ľavica, ktoré sa chcú vzájomne pohltiť, ale len diela (ľavičiarov, pravičiarov, internacionalistov a nacionalistov), vzájomne sa splietajúce svojou rozmanitosťou, doplňujúce sa odlišným zmyslom, a tým tvoriace súzvučný obraz národnej literatúry. Tak ako stavba nestojí na len na nosných stĺpoch, ale aj na silách vzájomne sa opierajúcich, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa na seba opierajúcimi a podopierajúcimi.}}▼
* Nevím jestli jsem to dělal dobře nebo špatně. Prostě dělal jsem to, co jsem pokládal za správné jako básník i jako člověk. Měl jsem prý ... propustit všechno učitelství a z propuštěných pak vybírat schopných příslušníků nových kádrů ... byl jsem v zajetí [[Lenin|Leninovy]] myšlenky, že i na kulturní revoluci se vztahuje zásada, která platí pro revoluci vůbec, t .j. že se provádí s takovými lidmi jací jsou ... lituji, že mým nástupcem připadla potom nevděčná úloha dokončit a uskutečnit proces, který nadlouho poznamenal postoj celé poúnorového generace k našemu socialistickému zřízení, co mi je líto více, upřímně a opravdu. ... jako politický funkcionář máš určité možnosti, a ty je třeba využít, i když jsou okolnosti nepříznivé. ... Já osobně jsem prohrál. ... no zůstává povinností zajímat se o věci národa, světa. I v básních. (o funkci povereníka pro školstvo a osvětu) <ref>NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. 1. zv. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992. ISBN 80-85557-06-3,s.395</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|Neviem či som to robil dobre alebo zle. Jednoducho robil som to, čo som pokladal za správne ako básnik aj ako človek. Mal som vraj... prepustiť všetko učiteľstvo a z prepustených potom vyberať schopných príslušníkov nových kádrov... bol som v zajatí Leninovej myšlienky, že aj na kultúrnu revolúciu sa vzťahuje zásada, ktorá platí pre revolúciu vôbec, t .j. že sa robí s takými ľuďmi akí sú... ľutujem, že mojim nástupcom pripadla potom nevďačná úloha dokončiť a uskutočniť proces, ktorý nadlho poznačil postoj celej pofebruárovej generácie k nášmu socialistickému zriadeniu, čo mi je ľúto väčšmi, úprimne a naozaj. ...ako politický funkcionár máš určité možnosti, a tie treba využiť, aj keď sú okolnosti nepriaznivé. ... Ja osobne som prehral. ... no zostáva povinnosťou zaujímať sa o veci národa, sveta. Hoci aj v básňach.}}▼
▲* Nerozuměli jste snad doslovně stoleté
=== O politice ===
* A na tomto stupni, v měřítku nesmírně širokém, rodí se nové lidské touhy. Nový člověk, přesněji řečeno, nové lidstvo, které je podněcované novými zájmy, intelektuálními, citovými a smyslovými - když staré touhy vykořisťované třídy, touha po chlebu, po lidské existenci je již řešena a vyřešena. ... komsomolci se shodli, aby se všichni mladí muži holili, čistě oblékali, aby do divadel nechodili v pracovním obleku a bez límce, aby nosili kravaty. Do oken dělnických příbytků se nastěhovali květináče s květinami, veřejné jídelny soutěží o to, která bude mít dříve na stole bílé ubrusy; v sovětské tisku probíhající debata o tom, zda pouliční hodiny mají zvonit o čtvrt nebo ne ... <ref>NOVOMESKÝ, L. Publicistika zv. III., s.166-177. Cit. podľa ŠMATLÁK, S. Ladislav Novomeský. Praha: Československý spisovateľ.1977. s. 72</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|A na tomto stupni, v meradle nesmierne širokom, rodia sa nové ľudské túžby. Nový človek, presnejšie povedané, nové ľudstvo, ktoré je podnecované novými záujmami, intelektuálnymi, citovými a zmyslovými – keď stará túžby vykorisťovanej triedy, túžba po chlebe, po ľudskej existencii je už riešená a vyriešená. ... komsomolci sa zhodli, aby sa všetci mladí muži holili, čisto obliekali, aby do divadiel nechodili v pracovnom obleku a bez goliera, aby nosili kravaty. Do okien robotníckych príbytkov sa nasťahovali kvetináče s kvetinami, verejné jedálne súťažia o to, ktorá bude mať skôr na stole biele obrusy; v sovietskej tlači prebiehaj debata o tom, či pouličné hodiny majú zvoniť o štvrť alebo nie...}}▼
▲* Lid, který se naučil vládnout, nelze ovládat. <br />''{{Cizojazyčně|sk|Ľud, ktorý sa naučil vládnuť, nemožno ovládať.}}
▲* Vlastní matkou evropské tragédie v letech 1933 až 1945 bylo důsledné liberalistického chápání demokracie, které ovládlo západní Evropu. Banskobystrický príhovor, 1945 <ref>PERNÝ, Lukáš: Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Bratislava : Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|Vlastnou matkou európskej tragédie v rokoch 1933 až 1945 bolo dôsledné liberalistické chápanie demokracie, ktoré ovládlo západnú Európu.}}
* To, co demokracie Briandův, Vandervelvů, Müllerů a Benešů připravila při zelených ženevských stolech (a v zbrojovkách Evropy) použijí poslední imperialistické války fašismem Hitlerových, Piłsudských, králů Alexandrov a jiných ... Toto desetiletí bude rozhodujícím mezníkem. Zakončí jednu a začne novou historickou epochu. ... dějepisy nezaznamenali krutější přechodná období, jak budou nastávající blízké roky, zalité krví a slzami. ... Pozice, které se rozbíhají nyní i davy na Slovensku, rozhodnou o krátkosti či délce tohoto utrpení. (1931) <ref> NOVOMESKÝ, L. Ukľudnené Slovensko. In DAV. Roč. 4. č. 1. 1931</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|To, čo demokracia Briandov, Vanderveldov, Mullerov a Benešov pripravila pri zelených ženevských stoloch (a v zbrojovkách Európy) použijú posledné imperialistické vojny fašizmov Hitlerových, Pilsudských, kráľov Alexandrov a iných ... Toto desaťročie bude rozhodujúcim medzníkom. Zakončí jednu a začne novú historickú epochu. ... Dejepisy nezaznamenali krutejšie prechodné obdobia, ako budú nastávajúce blízke roky , zaliate krvou a slzami. ... Pozície, ktoré sa rozbiehajú teraz aj davy na Slovensku, rozhodnú o krátkosti či dĺžke tohto utrpenia}}
* Vánoční dohoda o SNR, SNR, SNP, ¾ roční partyzánská válka, pak obnovení republiky, Košický vládní program a všechny nejmenované rozhodující články našeho dramatického politického a společenského vývoje neměli a nemají jiný smysl než boj o nové Slovensko ...v našem životě podle představ a programů osnovaných ještě před zahájením ozbrojeného zápasu neměly být pouze lidé při správě veřejných věcí, jak to konečně plyne iz Vánoční dohody o SNR, ale nové měly být i zřízení, instituce, nový měl být přístup k problémům i metody práce. <ref>NOVOMESKÝ, L. Piate výročie Vianočnej dohody (1948). In. Zväzky a záväzky. Bratislava: Pravda. 1972. s. 344</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|Vianočná dohoda o SNR, SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. ..v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.}}
* ... u všech trpkých a trapných, ďesných a dalších zkušenostech, třeba říci nahlas, že byl a je rozdíl mezi [[Socialismus|socialismem]] a [[Fašismus|fašismem]], pokud chcete i mezi [[Stalin|Stalinem]] a Hitlerem. Je pravda, jsou zde zjevy a znaky lákající k porovnávání: jeden i druhý byl "nadčlověkem", předmětem zbožštění ... autokratickí ... disponovaly hrdelní soudy a lágry, zavrhovali konkrétně směrování umění ... no u všech těch zkušenostech, ještě i jiných podobnostech, byl propastný rozdíl mezi společenskými třídami na jejichž čele stáli. A tyto rozdílné povahy tříd, jejich cílů, historického poslání důrazně varují před porovnáváním [[Stalin|Stalina]] s Hitlerem, dokonce před vkládáním znaménka rovnosti mezi [[socialismus]] a [[fašismus]]. Rejdy kultu Stalinovy osobnosti šly na účet třídy a její pokrokového poslání, jejíž byly cizí a která je nepotřebuje. Kdežto Hitlerovy ve prospěch třídy a její příživnické a reakční pozice, která jinou volbu neměla a potřebovala jejich v zájmu udržení a prodloužení své moci. <ref>NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992.ISBN 80-85557-06-3, s. 145</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|...pri všetkých trpkých a trápnych, desných a ďalších skúsenostiach, treba povedať nahlas, že bol a je rozdiel medzi socializmom a fašizmom, ak chcete i medzi Stalinom a Hitlerom. Je pravda, sú tu zjavy a znaky lákajúce k porovnávaniu: jeden i druhý bol „nadčlovekom“, predmetom zbožštenia... autokratický... disponovali hrdelnými súdmi a lágrami, zavrhovali konkrétne smerovanie umenia... no pri všetkých tých skúsenostiach, ešte aj iných podobnostiach, bol priepastný rozdiel medzi spoločenskými triedami na čele ktorých stáli. A tieto rozdielne povahy tried, ich cieľov, historického poslania dôrazne varujú pred porovnávaním Stalina s Hitlerom, dokonca pred vkladaním znamienka rovnosti medzi socializmus a fašizmus. Výčiny kultu Stalinovej osobnosti išli na účet triedy a jej pokrokového poslania, ktorej boli cudzie a ktorá ich nepotrebuje. Kdežto Hitlerove v prospech triedy a jej príživníckej a reakčnej pozície, ktorá inú voľbu nemala a potrebovala ich v záujme udržania a predĺženia svojej moci.}}
▲* Nevím jestli jsem to dělal dobře nebo špatně. Prostě dělal jsem to, co jsem pokládal za správné jako básník i jako člověk. Měl jsem prý ... propustit všechno učitelství a z propuštěných pak vybírat schopných příslušníků nových kádrů ... byl jsem v zajetí [[Lenin|Leninovy]] myšlenky, že i na kulturní revoluci se vztahuje zásada, která platí pro revoluci vůbec, t .j. že se provádí s takovými lidmi jací jsou ... lituji, že mým nástupcem připadla potom nevděčná úloha dokončit a uskutečnit proces, který nadlouho poznamenal postoj celé poúnorového generace k našemu socialistickému zřízení, co mi je líto více, upřímně a opravdu. ... jako politický funkcionář máš určité možnosti, a ty je třeba využít, i když jsou okolnosti nepříznivé. ... Já osobně jsem prohrál. ... no zůstává povinností zajímat se o věci národa, světa. I v básních. <ref>NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. 1. zv. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992. ISBN 80-85557-06-3,s.395</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|Neviem či som to robil dobre alebo zle. Jednoducho robil som to, čo som pokladal za správne ako básnik aj ako človek. Mal som vraj... prepustiť všetko učiteľstvo a z prepustených potom vyberať schopných príslušníkov nových kádrov... bol som v zajatí Leninovej myšlienky, že aj na kultúrnu revolúciu sa vzťahuje zásada, ktorá platí pre revolúciu vôbec, t .j. že sa robí s takými ľuďmi akí sú... ľutujem, že mojim nástupcom pripadla potom nevďačná úloha dokončiť a uskutočniť proces, ktorý nadlho poznačil postoj celej pofebruárovej generácie k nášmu socialistickému zriadeniu, čo mi je ľúto väčšmi, úprimne a naozaj. ...ako politický funkcionár máš určité možnosti, a tie treba využiť, aj keď sú okolnosti nepriaznivé. ... Ja osobne som prehral. ... no zostáva povinnosťou zaujímať sa o veci národa, sveta. Hoci aj v básňach.}}
▲* [[Kultura|Kulturní]] stavba je velmi jemný organismus. A chtěli bychom poprosit ty, kteří ji chtějí odlevicovat a popravicovat nebo internacionalizovat a odnacionalizovat, aby se jednou pokusili odmyslet si politické sympatie autorů a svůj osobní vztah k nim od hodnotného díla. Objevily by něco úžasného: že totiž neexistuje v celistvém obraze literatury pravice a levice, které se chtějí vzájemně pohltit, ale jen díla (levičáků, pravičáků, internacionalistů a nacionalistů), vzájemně splétající se pevně svou rozmanitostí, doplňující se odlišným smyslem, a tím tvořící súzvučný obraz národní [[Literatura|literatury]]. Tak jako stavba nestojí na pouze na nosných sloupech, ale i na silách vzájemně se opírajících, i kulturní budova [[Národ|národů]] se drží silami vzájemně se na sebe založenými a podepírajícími. <ref>NOVOMESKÝ, L. Triedenie duchov v Čechách. In Slávnosť istoty. Bratislava: Nakladateľstvo Epocha. 1970. s.113 (cit. podľa PERNÝ, L. Kultúrna revolúcia Laca Novomeské. Bratislava: Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017)</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|Kultúrna stavba je veľmi jemný organizmus. A chceli by sme poprosiť tých, ktorí ju chcú odľavičiariť a popravičiariť alebo internacionalizovať a odnacionalizovať, aby sa raz pokúsili odmyslieť si politické sympatie autorov a svoj osobný vzťah k nim od hodnotného diela. Objavili by niečo úžasného: že totiž nejestvuje v celistvom obraze literatúry pravica a ľavica, ktoré sa chcú vzájomne pohltiť, ale len diela (ľavičiarov, pravičiarov, internacionalistov a nacionalistov), vzájomne sa splietajúce svojou rozmanitosťou, doplňujúce sa odlišným zmyslom, a tým tvoriace súzvučný obraz národnej literatúry. Tak ako stavba nestojí na len na nosných stĺpoch, ale aj na silách vzájomne sa opierajúcich, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa na seba opierajúcimi a podopierajúcimi.}}
* Bolo to roku 1871, pri vzniku Parížskej komúny. Rimbaud sa aktívne zúčastňuje na bojoch o Komúnu a o Duccasovi sa nedohodli jeho životopisci, či nie je totožný s politickým ľudovým rečníkom Ducassom, prevadepodobne zákorene zavraždeným políciou. Komúna sa skončila na Pére Lachaise. A atmosféra smrteľnej úzkosti, mrazivý, mŕtvolným jedom napustený dych tohto ovzdušia, to bolo duševné útočište zo situácie, pred ktorou fyzikum prekliatych sa schovávalo v tuláckych krmách v susedstve, nad páchnúcím, ničivým alkoholom. Medzi dvoma revolúciami: jednej dávno minulej, druhej zďaleka neprichádzajúcej, uprostred prevratových kvasov znamenajúcich koniec koncov rozmach nenávidenej tuposti žije poézia zmyslového opojenia, desivý smútok vyziabnutých postáv na popravišti, úžasný, nebývalý rozkvet poézie podmienený hnilobou, do ktorej boli vsadení prekliati básnici. Takýto je básnický typ 1830. Básnický typ 1870.▼
=== O socialismu a komunismu ===
Řádek 48 ⟶ 41:
* Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou bolševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci "čvargy" (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie.<ref>L. Novomeský, Splátka veľkého dlho I. zv., s. 249</ref>
* Stalinovo meno bolo predsa v tých osudových časoch synonymom pre červenú armádu, Sovietsky zväz, pre rozhodný, cieľavedomý a presvedčivý odpor proti nacizmu, toto meno sa spájalo s vierou, presvedčením a zápasom národov - aj našich národov - za oslobodenie z nacistického útlaku. V roku 1949 potom nedvojzmyselne vyjadrovalo triedy, socialistický program. Ak sa český básnik v súzvuku s cítením národa a s túžbami svojej triedy hlásil k týmto zápasom, hoci so Stalinovým menom, nemá sa za čo hanbiť. Ba nemusí sa hanbiť ani za to, že Stalinovo meno vyzdvihol na prospech týchto zápasov ako šifru programu a zrozumiteľnú skratku pre ciele svojho národa, a svojich citov. Nemusím vám vravieť, koľko dôvodov má napríklad Jaroslav Seifert sťažovať sa na kult vôbec a Stalinov osobitne. A predsa v časoch, keď sa začal rozmetávať jeho kult a strhávať nimbus z jeho mena, práv kvôli tomu zmylsu, o ktorom tu hovorím, bol udivený, znepokojený a rozhorčený, a nie iba preto, že ho odrazu s dešpektom začali syčať neraz tie isté ústa, ktoré ho deň predtým iba vydychovali, také boli voči nemu úctivé.<ref>L. Novomeský, Splátka veľkého dlho I. zv., s. 70</ref>
▲* Bolo to roku 1871, pri vzniku Parížskej komúny. Rimbaud sa aktívne zúčastňuje na bojoch o Komúnu a o Duccasovi sa nedohodli jeho životopisci, či nie je totožný s politickým ľudovým rečníkom Ducassom, prevadepodobne zákorene zavraždeným políciou. Komúna sa skončila na Pére Lachaise. A atmosféra smrteľnej úzkosti, mrazivý, mŕtvolným jedom napustený dych tohto ovzdušia, to bolo duševné útočište zo situácie, pred ktorou fyzikum prekliatych sa schovávalo v tuláckych krmách v susedstve, nad páchnúcím, ničivým alkoholom. Medzi dvoma revolúciami: jednej dávno minulej, druhej zďaleka neprichádzajúcej, uprostred prevratových kvasov znamenajúcich koniec koncov rozmach nenávidenej tuposti žije poézia zmyslového opojenia, desivý smútok vyziabnutých postáv na popravišti, úžasný, nebývalý rozkvet poézie podmienený hnilobou, do ktorej boli vsadení prekliati básnici. Takýto je básnický typ 1830. Básnický typ 1870. (O Pařižské komuně)
▲* Neporozumenie, chladná zdržanlivosť, ba až nepriateľský vzťah slovenskej inteligencie k domácemu poprevratovému revolučnému hnutiu sme si zvykli vysvetľovať jej nacionálnou obmedzenosťou. Bola a určite tu aj je vo vyššej miere, než v českom prostredí. ... Komunisti zapaľovali myšlienku svetovej proletárskej revolúcie a stará inteligencia sa pýtala, či v nej nezhorí sotva zrodená, ešte neduživá myšlienka slovenskej národnej slobody. Komunisti hovorili o internacionálnom bratstve národov, ale starej inteligencii znelo ešte v užších tvrdeniach, že Slováci národ nie sú.<ref>NOVOMESKÝ, L. Slovensko – DAV – komunizmus. In. ŠULC, D. 1965. Zborník DAV. Spomienky a štúdie. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied: Bratislava, 1965. s. 265</ref>
▲* A na tomto stupni, v měřítku nesmírně širokém, rodí se nové lidské touhy. Nový člověk, přesněji řečeno, nové lidstvo, které je podněcované novými zájmy, intelektuálními, citovými a smyslovými - když staré touhy vykořisťované třídy, touha po chlebu, po lidské existenci je již řešena a vyřešena. ... komsomolci se shodli, aby se všichni mladí muži holili, čistě oblékali, aby do divadel nechodili v pracovním obleku a bez límce, aby nosili kravaty. Do oken dělnických příbytků se nastěhovali květináče s květinami, veřejné jídelny soutěží o to, která bude mít dříve na stole bílé ubrusy; v sovětské tisku probíhající debata o tom, zda pouliční hodiny mají zvonit o čtvrt nebo ne ... (O Svietskem svazu) <ref>NOVOMESKÝ, L. Publicistika zv. III., s.166-177. Cit. podľa ŠMATLÁK, S. Ladislav Novomeský. Praha: Československý spisovateľ.1977. s. 72</ref> <br />''{{Cizojazyčně|sk|A na tomto stupni, v meradle nesmierne širokom, rodia sa nové ľudské túžby. Nový človek, presnejšie povedané, nové ľudstvo, ktoré je podnecované novými záujmami, intelektuálnymi, citovými a zmyslovými – keď stará túžby vykorisťovanej triedy, túžba po chlebe, po ľudskej existencii je už riešená a vyriešená. ... komsomolci sa zhodli, aby sa všetci mladí muži holili, čisto obliekali, aby do divadiel nechodili v pracovnom obleku a bez goliera, aby nosili kravaty. Do okien robotníckych príbytkov sa nasťahovali kvetináče s kvetinami, verejné jedálne súťažia o to, ktorá bude mať skôr na stole biele obrusy; v sovietskej tlači prebiehaj debata o tom, či pouličné hodiny majú zvoniť o štvrť alebo nie...}}
== Ve výrocích ==
Řádek 57 ⟶ 52:
* Do vysokého věku v něm zůstalo cosi chlapecké, hravé a bezprostřední, což zmiňují i jeho vrstevníci. – [[Vojtech Mihálik]] ]<br />''{{Cizojazyčně|sk|Do vysokého veku v ňom zostalo čosi chlapčenské, hravé a bezprostredné, čo spomínajú aj jeho rovesníci.}}.
* Jako málokdo porozuměl národních dějinám: tak dobře jim porozuměl, že se rozhodl změnit ich. A právě to porozumění národnímu způsobilo, že daleko přesáhl slovenský i československý kontext. Ne slovy, ale politickou praxí, ne prázdným gestem, ale vlastní riskantní zkušeností podepsal své internacionalistické závätky. – [[Vladimír Mináč]] ]<br />''{{Cizojazyčně|sk|Ako málokto porozumel národných dejinám : tak dobre im porozumel, že sa rozhodol zmeniť ich. A práve to porozumenie národnému spôsobilo, že Ďaleko presiahol slovenský i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionalistické závätky}}.
* Keď skúmame [[dejiny]], nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svoje spoločnosti, sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho [[národ]]a. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je [[Ľudovít Štúr]] ... Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomuje svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu "utisnutých a odhodených" ľudových vrstiev i národov. Za ich [[Sloboda|slobodu]] a lepší život formujú štúrovci prvý dobe zodpovedajúci politický a národný program Slovákov, stmeľujú a zjednocujú uvedomelé sily v národe, organizujú politický i ozbrojený zápas za [[Revolúcia|revolučné]] požiadavky ľudu a národa, vyvolávajú prvý krát v našich dejinách uvedomelý masový revolučný pohyb. ... Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. ... Mnoho súdov bolo vyslovené o týchto udalostiach, od súčasníkov i v neskorších rokoch, z pozícií jednotlivých národov i zo širších hľadísk európskej revolúcie. Niektoré novinárske poznámky [[Karl Marx|Marxa]] a [[Friedrich Engels|Engelsa]], písané v priebehu udalostí bez možnosti bližšieho poznania a analyzovania špecifických podmienok a situácie revolúcie v Rakúsku a Uhorsku, boli neskôr kanonizované ako posledný súd histórie. .... V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná. [[Objektívnosť|Objektivizovali]] a predstavovali potreby a požiadavky ľudových más, bojovali za ne. Tvoria základný článok vývinovej reťaze našej novodobej histórie. ... Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dokórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? [[Karol Kuzmány|Kuzmány]], [[Janko Kráľ]], [[Svetozár Hurban-Vajanský|Vajanský]] a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. ... Táto symbióza skutočnej [[Kultúra|kultúry]] s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia [[Andrej Hlinka|Hlinku]] a Tuku alebo [[Milan Hodža|Hodžu]] a [[Ivan Dérer|Dérera]] a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach [[Laco Novomeský|Novomeského]], [[Ján Smrek|Smreka]], [[Peter Jilemnický|Jilemnického]], [[Fraňo Kráľ|Kráľa]], [[Janko Jesenský|Jesenského]], v článkoch [[Vladimír Clementis|Clementisa]] v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní [[Socializmus|socialistického]] hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za [[Pravda|pravdu]] a [[Krása|krásu]] v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, ked robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu. – [[Gustáv Husák]] z knihy Štefan Drug: ''Štúrov program na našich zástavách''
| |||