Fraňo Kráľ

československý člen Slovenské Národní Rady, básník, spisovatel, spisovatel knížek pro děti a politik slovenské národnosti
Fraňo Kráľ

Fraňo Kráľ (9. března 1903, Barton, Ohio, Spojené státy americké – 3. ledna 1955, Bratislava, Československo) byl slovenský meziválečný básník, spisovatel-prozaik socialistického realismu a poválečný politik.


  • Krupár sa začervenel a jazva na sluche mu sfialovela. - Hej mňa vyhodili, že som brojil. Brojil som, keď nám chceli znižovať i tak už žobrácke pláce! - Ale tu tvoj muž ani nebrojil, a predsa ho prepustili z bane. . . bez rozdielu, či brojil proti pánom alebo im päty lízali! A nie je ešte koniec, nemajú sa veru čomu tešiť ani tí, čo sa posiaľ ako-tak v robote udržali. I na tých príde rad. A bez rozdielu, či sú pokorení alebo rebelanti. Páni majú skladištia preplnené, odbytu niet. Zastavujú podniky a v najbližšom čase zastavia i našu pílu. (Fraňo Kráľ, Cesta zarúbaná, s. 17)
  • Ľva hriva s nežnosťou kvetín na skle splýva. Tá zima rozprávky zázrak svetu porodila, keď bieda líže ľudský prah. - - A biely sňah tak bôľne vrždí v šľapajách . . . Len prečo, ja neviem, prečo musí raz, nad vrakom kúzla slziť mráz? Ľva hriva chrup dravčí na mňa vycerila. (Fraňo Kráľ, V zime)
  • Na ňadrách a krajoch citrónov sniť/ v pramení vlasov žien z morských vĺn piť/ kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby . . . / Ó, jak to vábi... / nuž hajde, kamaráti, do ulíc! (Fraňo Kráľ: V Brezne /Jilemnickému/)
  • Les sa zrazu končil. Pred Janom stáli krásne paláce. Jano nevedel, či je to pravda, či sa mu to len sníva. Možno, že je to zas len nejaká rozprávka zo sna! Pokročil niekoľko krokov – a zasa nové prekvapenie. Pred ním sa rozlievala ohromná barina. A naraz počuje akýsi cengot. Obzrie sa a vidí, že letí k nemu akási potvora. Bolo to veľké ako ich chalúpka a bežalo to po koľajniciach, na ktorých práve stál. (Fraňo Kráľ: Jano)
  • Bolo to už všetko rovnaké. Bezmedznosť svojvôle narážala na hrádze vzdoru. Ťarcha útlaku zdvíhala páku odporu. Miera lotrostiev dovršovala mieru trpezlivosti. Výkriky bolesti splývali s prísahou pomsty. Bolo to všetko jednaké. Blysk zlata v bankových trezoroch trblietal sa ako lesk sĺz hladujúcich detí. Grgot preplnených žalúdkov urážal ako vrzgot prázdnych čriev. Rehot hýriacich poburoval ako stony hynúcich. Cveng pohárov prerýval sa so štrngotom zbraní. Krása mierových fráz odpovedala špine vojnových vrážd. Chrlenie slov o odzbrojení vyrovnával prskot expolodujúcich nábojov. Bezradnosť vládcov a uvedomovací proces más. Mláky ľudskej krvi na uliciach a plamene vzdoru v zrakoch mordovaných. Odpočinky na Riviére a dovolenky v žalároch. Všetko sa sebe podobalo." (Fraňo Kráľ, Cesta zarúbaná, s. 17)
  • Ak som začal písať tak, ako som písal, to preto, že sa v prostredí, v ktorom som vyrastal, neužíva dar jazyka na daromnicu.[1]
    (1947)

ReferenceEditovat

  1. Fraňo Kráľ v archíve literatúry a umenia SNK. snk.sk [online]. 2005 [cit. 2012-12-28]. Dostupné online.

Externí odkazyEditovat